Štekot psíčkarov

Autor: Ján Ičo | 10.5.2014 o 8:40 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  104x

Prehnané emočné prejavy do Prahy nepatria (pokiaľ nie ste taliansky turista). Patrí k dobrým mravom, že v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy ticho sedíte, úzkostlivo sa vyhýbate pohľadom zavadiť o spolucestujúcich a predstierate hlboké zaujatie hudbou, ktorú si púšťate do slúchatiek, alebo článkom v denníku Metro, ktorý Vám chápavý kolpoltér podal hneď, ako ste vstúpili do vestibulu. Posledné podozrivo rozjarené osoby totiž vystupujú na stanici Staromestská, kde sa nachádza filozofická fakulta.

(Uvedené informácie samozrejme neplatia na celom území hlavného mesta. V prípade, že sa nachádzate napríklad v podniku Na hřišti neďaleko obory Hvězda, predpokladá sa, že všetkých miestnych štamgastov pozdravíte chlapským „Holá!“ a rovno ich pozvete na panáka).

Iná situácia nastáva v prípade, že patríte do spoločenského stavu „pejskařů“ (nemýliť si s výrazom „majiteľ psa“). Pejskaři, čiže psíčkari tvoria zvláštnu sprisahanú komunitu (mám na mysli pražských, ale možno sa jedná o celosvetový fenomén). Hovoria zvláštnym jazykom a v spoločenskom styku uplatňujú unikátnu etiketu. Nikoho príčetného by asi nenapadlo s širokým úsmevom mávať na pozdrav osobe, ktorá sa blíži v protismere – v prípade, že za sebou vlečiete psa (alebo on ťahá Vás) je to naopak nutnosť.

„Dobrý den!“ prihovárate sa staršej pani (taktiež je vybavená malou potvorou na vodítku), ktorú si nejasne pamäte z minula.

„No ahoj Tarinko!“ ignoruje Vás babička a nadšene škrabe Vaše zvieratko za ušami. Tara je tvor spoločenský a preto sa revanšuje urputnou snahou vyskočiť čo najvyššie a dôkladne vyčistiť priateľskej pani uši. Živá kefka, ktorú si pani pritiahla so sebou, sa zatiaľ chová urazene nepriateľsky.

„No ta ale vyrostla!“ rozplýva sa pani, zatiaľ čo Vy intenzívne rozmýšľate, či je to susedka, kolegyňa, alebo tá pomätená osoba, o ktorej ste počuli od priateľky.

„Jó, já Vás neznám, ale párkrát jsme se potkali s Vaší paní.“ Aha, už je to jasné.

„No a co ty Tarinko, ještě tě bolí zoubky?“ obráti sa osoba znovu k Vášmu psovi a Vy zostávate stáť s otvorenými ústami, pretože ste vôbec netušili, že Váš pes má problémy s chrupom.

-

Dobré spoločenské mravy v komunite psíčkarov si vyžadujú zvláštny druh komunikácie. Človek si časom zvykne, že sa každú chvíľu stretáva s dojatým „Jééééj“ (pravda, po nejakej dobe si uvedomíte, že to nepatrí Vám, ale tej malej, okatej, chlpatej beštii vo Vašom náručí). To ale väčšinou pominie so šteňacím vekom. Psíčkari sa však aj naďalej vyjadrujú tajuplnou, kódovanou rečou. Po uvedenom úsmeve a hlasitom pozdrave, ktorým je povinný každý psíčkar vo chvíli, keď stretne kolegu, nasleduje ďalšia výmena informácií.

„Dobrý den“ „Kluk nebo holka?“ spýta sa psíčkar jedným dychom – z kontextu je zrejmé, že sa bavíme o psovi.

„Holka“

„Fajn“  - psíčkarovi sa zreteľne uľavilo. „Kluci“  - „chlapci“ totiž majú tendenciu biť sa. Patrí totiž k základnej mužskej vlastnosti dokazovať si, kto je väčší frajer a kde je koho miesto vo svorke. Je pritom zvláštne, nadpozemsky fascinujúce, ako tento moment nie je limitovaný živočíšnymi druhmi. Samozrejme, ani byť „holkou“ nie je vždy výhra. Staré dámy napríklad majú sklon k nevrlosti, mladé sú pojašené a keď nedajbože hárajú, tak to je čistá katastrofa.

Po úvodnom „entré“ psíčkar obvykle ďalej informuje kolegu.

„Ta moje je nevrlá.“

„To už je důchodce.“

„Jsme  jenom splašené štěně“

„Pozor! Nemáme rádi ostatní psi!“

„Ten vám nic neudělá.“

„Ráno nám bylo blbě.“

„Háráme!!!“[1]

Nie nepodobne šťastným mamičkám s deťmi, aj psíčkari majú tendenciu stotožňovať vlastnú životnú skúsenosť so skúsenosťou štvornohého maznáčika a tak sa stáva, že svet zažívajú spolu. Bolí ich bruško, sú šťastní, alebo im nie je dobre.

Psíčkari z každého sídliska sa pritom, ani nevedia ako, stávajú súčasťou jednej veľkej ľudsko-psej svorky. Vzájomne sa informujú o všetkých možnostiach a potenciálnych bezpečnostných rizikách.

„Koho jste potkali?“ spýta sa ma napríklad Danka, keď sa vrátim z prechádzky.

„Alexe, Maggie, v sadu dva ridžbeky, toho yorkšíra ze druhého patra a u Hanspaulky tři border kolie. Na louce blbli s tou chlupatou stafordkou. Po cestě Rexe.  Pořád kulhá, jak ho srazil ten cyklista. “ odpovedám bez zaváhania (Vôbec neviem, ako je to možné, keďže ešte pred pol rokom môj kynologický slovník obsahoval slová „jazvečík“ a „vlčiak“).

„Chudák malá... My jsme si dopoledne v lesíku házely šišky, honila se s Amy a pak jsme se vrátily domů s tím oříškem, jak ho má pán pod náma.“

Povedali sme si teda všetko. Náš malý teriér ešte oňuchá moje nohavice (čo ak sa o mňa otrel nejaký pes zo sídliska o ktorom nebola reč) a odcupitá na gauč. S Dankou ešte preberieme, ako sa má Terry, čím kŕmia Chica, a ako Míla a Martina zvládajú odchod Aidy (nech jej je zem ľahká), a poberieme sa spať.

 

 

Je naivné myslieť si, že my, ľudia, sme na svete sami.

 

 

Venované Aide.

 

 

 



[1] Čistá katastrofa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?