V Indočíne je niekedy večer taký dusný, že sa nedá spať. Ako teraz, keď zase sedím pri hanojskom pive a od susedného stola na mňa volajú Vienamci, aby som si prisadol. Nejdem. Píšem a v spoločnosti aj tak nie je žiadna študentka, ktorá by sa na mňa usmievala. Nejdem, radšej dopijem pivo a vrátim sa do izby, kde sa už na mňa tešia jašterice, stonožky a šváby. Študenti kričia na celú krčmu: „Mot hai ba go! Mot hai ba go!“ a za bujarej veselice do seba obracajú poháre. Akoby bol tento večer posledný a oni zajtra, tak ako kedysi ich otcovia a dedovia, odchádzajú do džungle bojovať so všetkými možnými nepriateľmi, ktorí Vietnamu odjakživa závideli jeho bohatstvo a chceli sa zmocniť jeho krásy. V skutočnosti pôjdu zajtra do školy, kde sa budú učiť vysokú matematiku, programovať a bifliť sa cudzie jazyky.